Záver

Rozdiel medzi zdravým a chorým človekom je veľký. Záleží to od charakteru a hĺbky ochorenia. Nemám na mysli len fyzické rozdiely a bolesť. Myslím aj na psychiku a prežívanie chorého.
Súčasná moderná medicína nemá vždy na zreteli človeka ako celok, teda ako telesne - duševnú jednotu. Je všeobecne známe, že ak je človek ako celok v harmónii, teda všetky telesné funkcie spolupracujú, je človek zdravý. Ak len jedna funkcia vypadne a viac či menej naruší harmóniu, hovoríme o chorobe. Porušenie harmónie prebieha vo vedomí, v tele sa iba zobrazuje. Telo samotné nie je zdravé alebo choré, iba sa v ňom prejavujú informácie vedomia. Z uvedeného teda vyplýva, že nerovnováha znamená, že človeku niečo chýba. To, čo chýba, sa potom odzrkadľuje na tele ako príznak. Ide o to, že človek musí vo svojom živote, postoji, myslení niečo zmeniť, aby rovnováhu obnovil. Príznak, eventuálne choroba, je pre človeka cestou, ktorá by ho mala viesť k určitému poznaniu, napredovaniu. Ak toto pochopíme, nebudeme príznak považovať za nepriateľa a nebudeme ho chcieť poraziť. Nájdeme v ňom partnera, ktorý nám pomôže nájsť to chýbajúce a tým prekonať ochorenie.
Chorobu teda možno chápať ako cestu, po ktorej človek putuje ku zdraviu. Ochorenie patrí ku zdraviu tak, ako smrť k životu. Choroba ukazuje prstom na našu mladosť a bezmocnosť práve vtedy, keď máme najväčší pocit sily, moci a dokonalosti. Tým, že vedome priznáme, čo nám chýba, urobíme príznak zbytočným. Uzdravenie je vždy spojené s rozšírením vedomia a dozretím. Myslím, že s tým úzko súvisí aj fakt, že človek počas choroby často mení hierarchiu hodnôt.
Touto prácou by som chcela upozorniť ľudí, že diabetes nie je fyzickým ochorením, ale veľakrát v súvislosti s diabetom sa mení aj psychické správanie chorého. Preto by som bola rada, keby ľudia neodsudzovali ľudí za to, že sa veľa smejú alebo sú plačliví. Lebo veľakrát môže ísť o hypoglykémiu alebo hyperglykémiu a s tým spojenú mimostavosť.