Postoj k chorobe

Každá choroba znamená pre človeka väčšiu či menšiu záťaž.
Rodina, ale aj širšie sociálne prostredie, (spolužiaci, priatelia, učitelia), bývajú významnými podpornými činiteľmi. Pomáhajú dieťaťu v adaptovaní sa na chorobný stav, čím sa podieľajú na zvyšovaní kvality života.
Je nevyhnutné dosiahnuť, aby si dieťa s ochorením DM uvedomilo, že je dôležité dodržiavať rady lekára týkajúce sa ochorenia. To je prvý krok k zvládnutiu choroby.
Zložitým obdobím v živote dieťaťa s DM je puberta. Tá prináša u mladého človeka s DM viac problémov ako u iných dospievajúcich. Vzbura voči rodičom prerastie vo vzburu voči diabetu. Práve rodičia sú pre nezrelého dospievajúceho nositeľmi povinností spojených s liečením diabetu. Oni vyžadujú rešpektovanie zásad stravovania, merania glykémie, či vedenia diabetického denníka. Porušovanie týchto zásad je v nezrelom myslení dieťaťa diabetika považované za úspešný vzdor voči rodičom. Pubertálna vzbura však po určitom období končí, pretože myslenie dozrieva a stáva sa dospelým. Spolu s tým prichádza vnímanie vzťahov, príčin a následkov, vnímanie dlhodobých dosahov momentálneho konania a tiež i zodpovednosti za vlastné liečenie diabetu. Najprv nesmelo, postupne stále skúsenejšie začína rozumieť základným dejom vo svojom tele. Poznáva vplyv rôznych typov športu a rôzneho jedla na glykémiu. Rýchlo sa naučí upravovať si dávkovanie inzulínu podľa najrôznejších životných situácií. Mladý človek s diabetom začal svoj život i svoj diabetes ovládať a doteraz zdanlivo neriešiteľné problémy s kompenzáciou akoby zázrakmi sa strácajú.
Rodičia detí s DM majú tú výhodu, že podľa glykémií a podľa glykovaného hemoglobínu presne vedia, kedy ich dieťa začalo dospievať, ale tiež bezpečne spoznajú, kedy skutočne dospelo a kedy sa dá naň bez výhrad spoľahnúť.